O tom ako som na tržnici... nenakúpil.
O plavkách, snehu a tržnici, ktorá má vlastnú poštu.
Škatuľkovanie.
Neviem prečo, včera ma toto slovo napadlo, keď som sa sprchoval. Bolo také milé, popletené, bolo mi z neho do smiechu. Tak teda ŠKATUĽKOVANIE. A prečo by nie?
Mohamed a hora.
Keď nejde hora k Mohamedovi, ide Mohamed k hore. Alebo ináč, keď som ja nešiel za Yetim, Yeti si našiel mňa.
Výprava za Yetim.
Celkom sa na ňu teším. Skoro ako keď Polemic spieva o ceste na Pluto. NOVÝ PLÁN PRE SEBA MÁM, POLETÍM NA PLUTO, VÁM ZBOHOM DÁM.
Komu pán boh, tomu všetci svätí.
Alebo by som mohol začať, že chudobnému aj z hrnca vykypí alebo nejak podobne. Proste kopnite si do mňa, mám strašný deň.
Aj hviezdy mlčia.
Kráčala tichou, skoro prázdnou ulicou. Mlčky ju minulo zopár zachmúrených chodcov, nezaregistrovali ju. Ako tak kráčala, pouličné lampy sa znova pustili do svojho neustáleho zápasu so súmrakom.
3 : 1, ale kto z koho?
Áno, áno, áno, budem úplne trápny. Budem písať o hokeji, ako každý pako za posledných 48 hodín. Veď "všetci máme radi hokej".
Pol kráľovstva za rannú kávu.
Začnem od konca. Teraz, keď píšem, už ju mám skoro celú v sebe. 100 krát ste ju už museli piť, klasická automatová káva.
Velebnosti, jdu blejt!
Asi tak by som povedal nejakej tej "velebnosti", keby bola po ruke. Tak aspoň na diaľku, keď náhodou nejaká číta: VELEBNOSTI, JDU BLEJT!
Valentín a Valentýn.
Alebo o tom ako bol 14. február až 15.
Technické blues.
Nečakajte obskurné pojednanie o hudbe. Nečakajte ani chválu techniky. Len sa pridajte k môjmu dnešnému technickému blues. "TAK ZPÍVÁM BLUES."
Passport, prosze bardzo.
Poznáte to? Ráno, na hodinkách ručičky drzo ukazujú šesť, možno sedem hodín. Lysá Poľana. Všade les, je chladno a mokro. Idem sa prejsť, už ma nebaví sedieť v aute. V lese pod cestou vidím tabuľku GRANICA PAŃSTWA a po pár krokoch sa škerí ďalšia ŠTÁTNA HRANICA. A potom hurá, konečne. Prichádzajú colníci, skontrolujú pasy a ide sa nakupovať.
Šedý deň a čierna káva.
Zase jeden z TÝCH dní.
Spoločnosť poctivých ľudí.
Otvorím noviny a zase mi je zo správ nanič. Rovnako ako včera, predvčerom.. a vlastne temer vždy, keď naberiem odvahu otvoriť na nete nejaké tie noviny. A tak ma napadá, je to vôbec v poriadku? Je svet taký aký by mal byť? Odkiaľ sa berie tá bezhraničná ignorácia, egoizmus a drzosť? Ako tak tie noviny prezerám, pomaly ale iste vo mne rastie nutkanie jednoducho Mozillu zatvoriť a proste sa na celý ten nechutný cirkus vykašľať. Svet sa tým nezmení, ale aspoň ma nebude pri káve nič rozčuľovať.
Chcem svoju posteľ!!!
Alebo o tom ako som 24 hodín oka nezažmúril.