Mirec

A teraz vážne. Čaká ma (tak na 99,5 %) cesta do "Snežných hôr". Do krajiny medu a horských bylín (ako v tej reklame na Demänovku), do krajiny, kde lesy, hory a doliny, jaskyne, čarokrásne plesá, zurčiace potoky a vodopády sú plné človečieho bôľu, lásky, odvahy, strachu i nádeje, sú plné piesní, povestí, bájí i neuveriteľných, a predsa pravdivých príbehov

Tak veru, chystám sa domov na východ za mojou famíliou. Ale hlavne, dúfam že sa mi konečne konečne podarí nasadnúť na električku a vyviezť sa kamsi do hôr. Na nejaké to moje obľúbené miestečko, ktoré som už možno roky nevidel. Pohľad z vlaku, keď sa rútim EC Košičanom z Prahy do Popradu je ku koncu cesty úchvatný. Odrazu je okolo menej obydlí, krajina sa zvlní, trať obklopia smreky, borovice, jedle. Vtedy sa cítim, akoby som preskočil do nejakého paralelného vesmíru. Niekam, kde ešte príroda nie je na zúfalom ústupe.

Tatry síce vyzerajú zjazvené tou príšernou víchricou, keď vietor skoro odniesol aj mna. Stále je to smutný pohľad. Keď ale dvihnem pohľad vyššie, vidím tie isté štíty čo vždy. Sú vždy rovnaké, presne také ako si ich pamätám. Boli tu pred výchricou a budú tu aj po tej ďalšej. Počkajú si na nové lesy. Niekedy skutočne vyzerajú ako rozhnevaní obri, čo skameneli.

Neviem, či bude čas zmiznúť na jeden deň preč, jednoducho sa vypariť z domu a dať sa na tú vypravu za "Yetim". Keď sa podarí, možno ho niekde medzi hordou nemeckých, českých a poľských turistov stretnem. A možno stretnem aj samotného Titrisa, tajomného strážcu Tatier z dávnych staroslovanských povestí. Možno sa mi dokonca podarí stretnúť zmoka, ktorého vraj vídali už starí Kelti a privedie ma k pokladu (potom vás pozvem na pivo).

Ta mi trimajce palčoky, nech še podari. V Tatrách sa vraj môžu stať len dve veci. Buď ich krkolomne preleziete a idete domov sklamaní, alebo sa pre vás stanú srdcovou záležitosťou a musíte sa vrátiť. Patrím k tým druhým.