Mirec

Zase jeden deň v práci, zase 12 hodín na nohách, ale aj tak som si nedokázal rozkázať a chcel som sa pozrieť na hokej. A tak, o pol deviatej večer, pol hoďky pred zatváračkou píšem Filipovi nechceš sa ísť pozrieť na hokej?

Filip, tradične unavený, nemal chuť niekam ísť. Ale nakoniec sme aj tak skončili v študentskej putike. Jediní dvaja Slováci v českej hospode, pri českom pive, so známymi Čechmi. Tak sme tam sedeli, Česi sa tešili, my sme to brali ako klasiku. Veď naši prevalcujú v hokeji každého, ale pepíkov akoby sa stále trocha báli. Posledné 2 minúty dvihli zo stoličiek každého, a keď sme ten druhý gól nedali len kvôli nejakým piatim centimetrom, mal som pokojnejšie svedomie. Prehrali sme, ale mali sme ich na lopatkách.

Zápas zase raz nakoniec nevyšiel, ale nebolo to potupných 5 : 1 ako na majstrovstvách. Načim bolo trocha im to vrátiť, trocha si dvihnúť sebavedomie. Stál tam stolný futbal, "fotbálek" ako sa tu tomuto vynálezu vraví. Neviem ako je to možné, ale ja s Filipom, dvaja najväčší amatéri do stolného futbalu z celého Slovenska, natreli sme im to 3 : 1. Možno to bolo tým českým pivom, mali ho skvele vychladené, možno tým, že som bol strašne unavený, a možno malo zemské magnetické pole nejakú anomáliu. 

Bol to príjemný večer, s troškou zdravej súťaživosti, každý tak trocha prehral a aj vyhral. Trocha sme sa Česko - Slovensky ponaťahovali (ako vždy, keď sa zídeme), dali sme si pivko, pokecali, čo máme nové, ako sa máme, klasicky sme prebrali čo škola?

Jedinou chybičkou je, že tie Česko - Slovenské zápasy nie sú častejšie, a že sa s tými známymi už vidíme zriedka (na hokeji). Možno by sa tí naši konečne naučili, že pred českými hráčmi nemusia mať prehnaný rešpekt a šiť to do nich rovnako ako do Rusov, Američanov, Kazachov a celého zbytku sveta. A možno by sme sa pri fotbálku videli častejšie.