Večer, zaliezam pod perinu. Odkladám na stôl knihu o Jave (už jej mám po krk) a pohľad mi zakotví na stene. Nebolo to omietkou. Predsa len na stene internátnej izby kdesi v prahe na štvrtom poschodí (zišlo by sa tu trocha zrekonštruovať) nemá čo zaujať. Očami blúdim krajinou zasypanou bohatou nádielkou snehu. Predo mnou je pár smrekov, teraz skôr snehuliakov strážiacich ticho zimného poludnia. Dych mi vyráža nádherne modrá klenba oblohy a už už cítim ako sa mi do pľúc tlačí chladný a čistý vzduch, s vôňou snehu a ihličia. V diaľke nad krajinou tróni hora. Tichá majestátna, zahalená v bielom rúchu.
Šťuk a je tma, ruka už dosiahla na vypínač. Z ohromujúcej panorámy je len list papiera visiaci na stene. Skoro nerozoznám ani jeho obrysy, zatváram oči a premýšľam: "Kedy som bol naposledy skutočne na takomto mieste?" A už aj spím, myšllienky zostali v tme samé.
No čo, jeden pohľad, jedna myšlienka, kto už by si na to pamätal. Lenže je jeden z TÝCH dní. Čas obeda, a tak sa obliekam a vyrážam na obed do menzy (zo mňa kuchár nikdy nebude). "Dobrý deň", utrúsim na vrátnici smerom k okienku a vychádzam na ulicu. Úsmev ma prechádza, zase ten deň. Február, možno niekde inde, ale v Prahe by som tipoval november. Teplota nerozhodne balansuje kdesi v okolí nuly, vsetko je sedé, mokré. Pohľad na oblohu nie je o nič lepší, zamračená a šedivá kam sa len pozriem. Klasická zimná Praha, žiadne rozprávkové Vianoce.
Po ulici kráča zopár ľudí. Neprítomné výrazy, akoby trocha zamračené. Ponáhľajú sa bludiskom domov a ulíc kamsi, sú myšlienkami preč. "Tato, ale ja chcem!" zaznelo ako rana z dela do zamračeného poludnia. Slovenčina, tu? A takéto škvŕňa? Neviem čo chcelo, istotne niečo, bez čoho sa zrúti svet. "No a?" kontruje tato, rovnako nekompromisne. Malý (alebo malá) vyťahuje eso z rukáva: "Budem revať!" Ústa sa mi samovoľne rozťahujú do úsmevu, ten škriatok vie ako na to. "Tak rev..", počujem jeď vchádzam do menzy. Ako to dopadlo neviem.
Pozerám spoza taniera von oknom. šedé mesto z vtáčej perspektívy. Mravenisko v ktorom sa ani nedá vyznať. A zrazu je to tu.
Očami blúdim krajinou zasypanou bohatou nádielkou snehu. Predo mnou je pár smrekov, teraz skôr snehuliakov strážiacich ticho zimného poludnia. Dych mi vyráža nádherne modrá klenba oblohy a už už cítim ako sa mi do pľúc tlačí chladný a čistý vzduch, s vôňou snehu a ihličia. V diaľke nad krajinou tróni hora. Tichá majestátna, zahalená v bielom rúchu.
Kedy sa mi podarilo naposledy uniknúť civilizácii? Dávno. Chýba mi ten pocit slobody, kedy ani čas na mňa nemôže. Byť chíľu sám, len ja a príroda. Žiaden hluk mesta, áut, električiek. Môcť sa slobodne nadýchnuť čistého vzduchu. Byť po kolená v snehu a nemusieť sa báť, že budem po kolená čierny. Chcel by som, chcel by som a keby pomohlo, pokojne by som reval na celý svet. V ruke mám šálku kávy, tej Popradskej. Krásne vonia, a ako jedna z mála vecí dnes, je skutočne silná. Žiadna tá neurčitá šedosť, je čierna ako uhoľ. Žiaden instant, žiadna tuctovosť. SKUTOČNÁ káva, ktorá sa dokáže dostať pod kožu, rovnako ako SKUTOČNÁ príroda, dokáže aj v takýto deň prebrať z šedej ospalosti februárovej Prahy.
Komentáre