Dnes to tak už asi nebude. Možno to už bude len kontrola občianky, možno bude na hranici oveľa menej nákupuchtivých Slovákov, ceny sú dnes podobné. Hranica troška vybledla, ale aj tak za čiarou je pre nás stále POĽSKO (pre mňa Krowka, oštiepky, vlnené papuče a fúzatý Poliak predávajúci svoje LODY). Pre tých na druhej strane je tu SLOWACJA, aj keď neviem, s čím ju majú spojenú. Je to tu pre mňa príliš známe, nič extra v tých zážitkoch nevyčnieva.
Hranica ako každá iná. Delí jedných ľudí od druhých. Delí ich životy, ale sú aj ďalšie hranice. Hranice o ktorých netušíme, kým nestojíme priamo na hraničnej čiare. Po včerajšom únavnom dni, keď som sa počas dvanástich hodín nezastavil som si dnes doprial "lenivé ráno". Čítam noviny, vtipy, blogy. Premýšľal som, že aj ja čosi napíšem, keď tu zrazu. Kde sa vzal, tu sa vzal, vyskočil mi na oči jeden článok. A zrazu som na hranici, netuším či budem potrebovať pas, a netuším, či mi pomôže hoci aj diplomatický.
Článok, akýsi pokec o vzťahoch (aj keď stále mi nejak nesedí, písalo sa tam kadečo podivné). Nalinkovali tam, ako by mal vzťah vyzerať a ako podľa autora vzťahy aj vyzerajú. A na moje úplné zdesenie, v pár veciach sa trafil do čierneho. Čítam, čítam, stále viac zaujatý. Už ani neviem o čom som to chcel pôvodne blogovať. A odrazu, som na hranici. Colník asi už čaká a premýšľa: "Pustiť ho ďalej, alebo pôjde späť?" Čítam o akejsi podivnej dvojročnej hranici vo vzťahu. Ten najvzdialenejší možný bod (podľa autora), dokedy môže fungovať zamilovanosť.
Dva roky? Prečo práve toľko? Prečo nie pol roka? Prečo nie tri? Prer mňa je dvojročná hranica ďaleko len na pár dní. Prakticky už stojím pred colníkom. Ten premýšľa, či je to len zamilovanosť. Premýšľa, či ma pustiľ do tretieho roka, či sa za tými všetkými dňami (dobrými, zlými, výnimočnými, všednými) skrýva aj niečo viac. Colník v článku tvrdí ale ešte čosi horšie. Vraj nielen "zamilovanosť nestačí", ona podľa neho "musí skončiť". Čítam, že má prísť čas, kedy to bude akési pokojnejšie, všednejšie, kedy už pre seba nebudeme tak zaujímaví.
Poľská "granica państwa" ma ale naučila čosi, čo sa v článku nedá nájsť, niečo čo si pamätá asi každý z tej kolóny áut ráno na prechode Lysá Poľana. Šmelina, šmelina a ešte raz šmelina. Čo pán colník? Či niečo prevážam? Ale kdeže, veď tých pár Krowiek a oštiepkov si ešte len idem kúpiť. "Dzienkuje bardzo", vracia mi pas a ja vyrážam. V Poľsku (aspoň pred pár rokmi) bolo umenie na ceste nájsť nejaké smerovky. Ja tiež vyrážam na cestu a neviem kam, ukazovateľov niet. Okolo je rovnako chladno a vlhko ako v Slowacji, dupnem na plyn, a už sa rútim "TATRZANSKIM PARKOM NARODOWYM" aj so zakázaným kontrabandom. Nemať žiadnu zamilovanosť, ktorá by sa dala do budúcnosti prepašovať, nabetón by som sa tú hranicu ani nepokúšal prekročiť. Veď načo by aj? Keby už za hranicou nebolo nič nové a pekné, nič čo by nás spolu držalo, zbytočne by sme drali pneumatiky a pálili benzín.
Komentáre