Mirec

Začala sa ďalšia noc a mesto sa zase zmenilo na žiariacu galaxiu s miliónmi svetiel. Okolo nej plynuli súhvezdia rozsvietených okien a lámp. Neuveriteľné a ohromujúce explózie svetla šíriace sa z výkladov obchodných centier, pripomínali vybuchujúce supernovy. Týmto ohromným zhlukom svetla sa pohybovali z času na čas ďalší chodci. Niektorí boli rovnako ustaraní a nevšímaví ako tí, ktorých už stretla. Ďalší boli veselí a hluční, očividne vyrazili do tohto nočného vesmíru za zábavou. No nikto z nich si ju nevšimol.

Jej bosé nohy ďalej kráčali po kamennej dlažbe. Pri každom kroku pocítla ten chladný dotyk kamenných kociek. Kedy naposledy bola pod jej nohami tráva? Skutočná zelená tráva, čo sa vlnila vo večernom vánku. Cítila sa sama. Bola sama. Kam zmizol svet ktorý mala tak rada?

Kráčala stále ďalej a ďalej. Svetla okolo nej ubúdalo, mierila na okraj tejto obrovskej žiariacej galaxie. Stále ju nikto nevidel, ale ani ona si nevšímala ľudí okolo. Kedy naposledy cítila dotyk trávy? A stromy, kde sa len podeli všetky stromy? Áno, bolo ich ešte zopár v parkoch a na námestiach, ale kde sa podeli tie obrovské stromy, ktoré sa jej prihovárali šumením lístia? Stromy, čo boli domovom pre množstvo vtákov. Ani tých tu už niet, zostalo len zopár otrhaných holubov.

Kroky ju viedli stále ďalej v ústrety temnote na okraji mesta. Celé to žiariace mravenisko postupne zostávalo za ňou. Spoza oblaku sa vynoril bledý mesiac, cez opar vznášajúci sa vo vzduchu vyzeral slabý a starý. Pristihla sa pri myšlienke, či aj on už nie je len odrazom minulosti. Vlasy jej sčeril vánok, zastavila sa.

Konečne bola sama, vymanila sa z objatia mesta, čo tam kdesi za ňou už žilo nočným životom. Vánok sa ďalej hral s jej vlasmi, pohladil jej tvár a dotkol sa aj jej šiat. Rovnako ako keď ešte nebola sama. Keď kráčala svetom, ktorý kypel životom. Zaplavili ju spomienky. Akoby cítila trávu, čo ju vtedy šteklila na nohách, akoby počula hlas prastarých stromov, vŕzganie ich bútľavých kmeňov a starých vetiev, šum lístia. Natiahla ruku za veveričkou, čo sa ešte neuložila na nočný spánok. Akoby sa zase kúpala v striebristom svite mesiaca, ktorého jasný kotúč bol jediným veľkým svetlom, čo ožarovalo noc.

Vtedy ešte bola mladá a  mladý bol aj svet okolo. Bola rovnako krásna ako dnes, ale v očiach ešte nemala ten zvláštny smútok čo teraz. Keď sa zahľadela na hviezdy, tie sa jej prihovárali. Ale čas elfov netrval večne, prišiel deň kedy odišli, kedy sa vytratili zo snov ľudí. Dnes už zostala sama, a keď na ruke pocítila dotyk, uvedomila si že sa zase nechala uniesť spomienkami. Ale ten dotyk bol skutočný. Zdvihla ruku a zadívala sa na ňu. Sedel na nej nočný motýľ, takého dávno nevidela. Sedel jej na ruke a ona sa zadívala na hviezdy. Boli nevýrazné, akoby zaprášené a unavené vekmi po ktoré noc čo noc svietili. A hlavne boli ticho. V tomto svete sa jej už neprihovárali. Ale predsa, predsa začula hlas.

Prekvapene sklonila zrak na ruku, kde stále sedel motýľ. Prihováral sa jej jazykom, ktorého slová nepočula tak dávno, že temer zabudla jeho slová. Načúvala a konečne sa dokázala usmiať, konečne našla tvora, ktorý ju vnímal, ktorý sa jej dokonca prihovoril. Zhovárali sa tej noci dlho, a keď už bledý mesiac zapadal za obzor, obzrela sa späť na mesto za sebou. Toto už nebol jej svet, pominul spolu s hlbokými lesmi, nepreniknuteľnými horami a nedoziernymi rovinami. Nikto v ňom už nespieval o veľkých hrdinoch, zabudlo sa na nich.

"Ale ja sa ešte pamätám." prerušil jej myšlienky motýľ. 

"Naozaj?" spýtala sa ho. Zase sa pozrela na bledé hviezdy a začala ticho spievať. Jej hlas sa šíril tmou. Spievala príbeh o dievčine, elfke, ktorá sa zamilovala do človeka. O dievčine, ktorej láska bola tak veľká, že pre ňu odmietla odísť so svojim ľudom a zostala tu. Po líci sa jej skotúľala slza, bol to jej príbeh. Príbeh lásky, ktorá pretrvala veky, ale už sem nepatrila. Keď jej hlas zmĺkol, začínalo svitať.

"Je čas aby si sa k nám vrátila." povedal motýľ keď jej vzlietol z ruky. Mal pravdu, teraz cítila, že má pravdu. Už ju tu nič nedržalo, a tak vykročila za ním. Po pár krokoch sa pred ňou nad obzor vyhuplo slnko. V eho prvých ranných lúčoch sa rozplynula posledná butosť z rodu elfov. Odišla. Vo svete ľudí už pre ňu nezostalo miesto.