Mirec

Hm, náročný to deň, začal zvonením budíka 7:30 a skončil o 7:30 nasledujúceho rána. Najskôr 12 hodín v práci. Hoci na koleji večer viselo varovanie, že mi ako zahraničnému študentovi hrozí bombový útok (rektor je stále vtipnejší), nedbal som a o desiatej večer som ešte dorazil do hospody.

Po pár pivách a panákoch bola situácia viac než vážna. Ondra, kámoš, čo sa chystal na nočnú električku, na ňu rozhodne nezvládal dôjsť. Tak som ho nasťahoval k sebe do postele. Iné sa ani nedalo urobiť. S polovičkou sme zaliezli do sprchy, a po hodnej chvíli a pár nežnostiach sme došli ku krízovému riešeniu. Pôjde domov a ja sa votriem k spolubývajúcemu do postele.

    Prví ľudia sa ponáhľali do práce a my dvaja sme čakali na autobus, aby Tom došiel domov. Zamával som mu a pobral sa na kolej. Vliezol som k spolubývajúcemu do postele a bol som vďačný, že si môzem aspoň natiahnuť nohy. Nuž a strážil som Ondru. Zaspal som o 7:30, 24 hodím po tom budíku. Príšerné ráno, moja posteľ bola už na prvý pohľad v katastrofálnom stave. Ovracané bolo tuším všetko čo sa dalo.

Aby nebolo málo, dopočul som sa potom, že Tomova teta spadla na klzkom chodníku, tak mi vŕtalo v hlave: "Je v poriadku?" Hmm, nie príjemný začiatok dňa. K životu ma prebrala až sprcha, Ondra bol našťastie až na strašnú opicu v poriadku a všetok ten neporiadok sa mi podarilo upratať.

Jedine moja posteľná bielizeň sa stále suší a ja stále nemám svoju postieľku. Chcem svoju posteľ!!! Nuž, aspoň viem, že keď má niekto dosť, nedovolím mu ďalej piť. A na záver, vďaka Tomi, že sme to spolu zvládli, vďaka Kristi za miesto na posteli, a vďaka Ondra, že si to prežil.

Uznávam, žiadne príjemné čítanie, ale život nie je prechádzka ružovou záhradou. Tak sa z toho dúfam poučím, ja blbec.