Mirec

Žiaden strach, nechcem tu filozofovať o Zeměploche (aj keď jej filozofický odkaz je nedozierny). Celá je vraj vymyslená a predsa, možno mi nebudete veriť, ale v Überwalde som bol osobne.

Nie, neprezradím hneď na začiatok, kde Überwald je. Kto tam nebol, aj tak netrafí. Skúsim ho len proška načrtnúť. Keď už som sa ta vybral, pochváliť sa tou dlhou cestou musím.

Pôvodne som mal namierené do Popradu, domov. Ale akousi náhodou došlo k zvláštnej zámene. Prídem s batohom na stanicu a keď stojím na peróne chytá sa ma prvé podozrenie. Rýchliky na východ Slovenska nebývajú luxusné, ale tento skoro drevený zázrak? Kdesi vpredu si spokojne bafká lokomotíva. Parná lokomotíva!!! A tie vagóny, veď sú ako z prvej republiky! Žeby nejaké retro? Nuž, prečo nie, aspoň nebude nuda. Ešte raz neveriacky pozriem na tabuľu na nástupišti. Veľkými písmenami ohlasuje do sveta cieľ tejto historiskej opachy: KOŠICE. Nuž krčím ešte raz ramenami a nasadám, nebudem tu civieť v nemom úžase a čakať kým mi to utečie.

Na veľké prekvapenie, keď sa v kupé (alebo je to expozícia múzea?) usadím, zisťujem, že sedadlá sú nielen čalúnené, ale dokonca, pohodlné. Nie, nie sú to tie koženkové komunistické vynálezy, ani tie super úžasné IC sedačky, kde sa pohodlne sedieť nedá. Zabáram sa do prekvapivo mäkkého čalúnenia a sedačka akoby ma pohltila. Proste som do nej zapadol, a bolo mi vlastne jedno kam vlak ide. Odtiaľto sa dobrovoľne nevystupuje.

A takto som prepásol poslednú možnosť dostať sa z vlaku von. Kdesi spredu počijem pískanie a už sa stanicou v kúdoloch dymu rozlieha postupne zrýchľujúce odfukovanie lokomotívy. Ale nepočujem len to. Ktosi klope a o chvíľku už v kupé nie som sám.

"Nenájde sa tu voľné miestečko?"
"To je dnes ale deň!"
"Á, tak ja sa k vám posadím, pokiaľ nebudem príliš obťažovať."
"Na tej stanici to bolo strašné, tej kadejakej zberby čo sa tam potulovalo."
"Človek aby sa bál prejsť cez stanicu."

A už sa aj usádza oproti mne k oknu vyššia postava. S trochu šedivou briadkou, strapatými vlasmi a podivným pohľadom. Oblečenie svedčí, že môj spolucestujúci nepatrí len tak k nejakej "lůze".

"Tiež až na východ?" Upierajú svoju pozornosť na mňa zvedavé čudácke očká.
"Áno, až na východ." Odpovedám, stále nevychádzajúc z údivu.
"Dlhá cesta, dlhá." Šomre si už zase akoby sám pre seba.

Z kufríka vyťahuje akúsi knižôčku a už ju aj lúšti. Čudácky chlapík, chvíľu vás sleduje ako pri výsluchu a vzápätí akoby nevnímal nič okolo. Pozerám z okna. Svetlá von dávajú najavo, že sa blížime k okraju Prahy. Viečka mám stále ťažšie a ťažšie, a už aj zaspávam. Nečudo, to sedenie je tak príjemné. Zabáram sa ešte o trocha hlbšie, nevnímam nič okolo.

A odrazu je ráno, žiadni sprievodcovia, žiadni colníci, nik. Vlak sa svojím pravidelným rytmom valí vpred. Za oknom začína deň. POmaly sa zobúdzam a zisťujem, že v kupé síce nie som sám, ale osadenstvo sa zmenilo. Sú tu akési dve starké. Sedia vedľa seba a čosi si švitoria. Sú tak zabraté do rozhovoru, že ma ani nevnímajú. Pozerám na hodinky. Pol siedmej, pomaly čas vystupovať, hádam som nezaspal?! Von sa mihajú ihličnany, a po pár minútach vlak brzdí. Slnko zatieni nejaká veľká stavba, stanica. Je čas vystupovať. Ale je to Poprad?? Alebo ešte spím?

Na nástupišti potrasiem hlavou. Jasné že som doma, čo mi už načisto straší vo veži? V ďiaľke sa stráca vlak, teraz ráno vyzerá úplne normálne. A kedy odpojili lokomotívu, nič nedymí. Veď ešte pred chvíľou sa popred okno valili kúdoly dymu.

Rozospatý a zmätený sa poberám domov. Už mi načisto straší? Doma už je všetko ako má byť. Kráčam ulicou k nášmu domu. ČOŽE?!!! To má byť vtip? Namiesto nášho domu vidím chalúpku. Takú tú malú bielu, namiesto strechy akoby mala čiapku zo slamy a z nej trčí k nebu komín. Skoro čierny a vinie sa z neho prúžok dymu. Kde som?! Spoza blatistej cesty na mňa zabučí krava, nech sa rozhliadam ako sa rozhliadam, všade podobné chalúpky. Jedinou výnimkou je štíhla vežička kostola. Vchádzam cez drevený plôtik k "našej" chalupe, aspoń dúfam, že je to ona. Otváram dvere a

som doma. Stojím u nás doma na verande. Čo sa to deje? Som v poriadku?

Ešte teraz mi vŕta hlavou, kde som to vôbec bol? Keď som sedel v hospode a sledoval s ex-spolužiakom zo strednej hokej (Poprad bude možno konečne majstrom), cítil som sa fajn, keď som na ďalší deň so sestrou kupoval oblečenie a jedol langoš, bolo to takisto fajn. Ale boli tu aj iné veci. Raz som na ulici videl obyčajných ľudí a o chvíľu? Nedivil by som sa keby mali v rukách vidly a hnali niekoho za dedinu. Na každom kroku bolo cítiť čosi, čo by tu nemalo byť. Pred jedlom modlitba, večer sa ľudia samozrejme pobrali do kostola. Tu sa napaľujú nielen CD s najnovšou hudbou, ale aj prednášky kňazov. Pán farár zase rozpráva o láske, milosrdenstve, ale akosi.. Nesedí tu čosi. Rozpráva sucho, akoby z povinnosti. Žiadne nadšenie, len počúvajte ovečky, nepremýšľajte, nelezte mi preč z košiara. Nemyslite príliš, veď matička cirkev vie všetko najlepšie, tá sa o vás postará. Veď to tak bolo vždy, tak to bude správne.

Istým témam sa doma vyhýbame. Akoby sa nikdy nič nestalo. Akoby nikto nič nevedel. Pán farár povedali, že je to zlé, tak to tak bude (A keby raz zase bolo treba upaľovať čarodejnice, tak budeme). A vôbec, radšej sa tvárme, že problém neexistuje, možno sa vyrieši sám. Usmievajme sa a tvárme sa že všetko je OK.

Som doma rád, je to nádherné miesto. Sú tam skvelí ľudia, bez ktorých to nie je ono, ale. Ale odvšadiaľ dýcha ten tajomný Überwald so všetkými svojimi stredovekými maniermi. Nie ten úsmevný, kde vám ani upír nenaženie strach. Tento je skutočnejší možno práve tým, že ho nevidieť. Nieto tu tajomných hradov, kde žijú krvilační upíri, nieto tu Igorov. Tento Úberwald si nosíme v hlave, a máme strach zbaviť sa ho. Je jednoduchšie byť dobrá ovečka a počúvať.

VITAJTE V ÜBERWALDE!