Mirec

Niekdy sa mi sníva, že lietam. Vznášam sa kdesi hore pod oblohou, všade je ticho a ja letím vpred. Svet okolo je dokonale modrý. Keď plávam, cítim sa podobne. Človek je vtedy ľahký ako pierko, stačí pohnúť rukou a už "letím".

Neplával som už dávno, popravde nehýbal som sa už dávno. Maximálne tak na koleji po schodoch na izbu a späť. A potom som si povedal: "Dosť, ide leto, tak nesmieš vyzerať ako larva." A tak prišlo hľadanie nových plaviek, bazénu a tak. Až nakoniec konečne včera, ocitol som sa pred pokladňou.

Podľa webových stránok to vyzeralo na celkom fajn bazén, dokonca s morskou vodou. A tak si pýtam lístok. Za okienkom je "teta", tak päťdesiatnička, niečo v štýle minulých "červených čias". Nakoniec predsa len platím a po zisťovacej otázke kadiaľ sa poberám do šatne.

Na šatňu, a šatnárku zvlášť by bol hrdý sám Brežnev. Taká klasická "ropucha". Blond, asi šesťdesiat, 100 kilo. Nič proti, inak celkom milá pani, ale tie móresy. Šatňa bola koncipovaná celkovo zvláštne. Spoza jej pultíka bolo vidieť všade a vôbec sa nerozpakovala dať mi kľúč od skrinky 10 metrov od nej. Cítil som sa ako istý anglický gentleman, keď musel v Odesse v kúpeľoch pobehovať v Adamovom rúchu a ešte aj pred kamerou. Ale čo, ropucha jedna, hádam si nemyslí, že ma vyvedie z miery. Aby sa nepovedalo, otáčam sa, a proste sa prezlečiem. Keď je to pumpička jej, mne vrchovate.

A potom už len sprcha, a hurá voda. Opáčim nohou, či je dosť teplá a šup dnu. Odrážam sa. Mám zatvorené oči. Cítim, ako mi pod nohami mizne opora. A už smerujem vpred. Otváram oči, všade okolo vládne modrá. Zaberám rukami a letím vpred. Vznášam sa v tichom, modrom nekonečne.

A na záver. Skutočne bola slaná, poctivo som si párkrát nechcene chlípol. Nebola taká zlá, a hlavne, neštípu z nej oči ako z chlóru.