Mirec

Včera? Taký obyčajný deň. Až na ten večer, nejak mi vškole zase nič nefungovalo. A potom? Bolo fajn, prach celého nechutného dňa sa podarilo spláchnuť pivom, ale..

Bolo to akési rande (v úvodzovkách), sedeli sme tak dôverne medzi desiatimi očami, každý čosi popíjal. Ja pivko. A Tom pivko. Drobec sa snažil zapôsobiť na nový objav, takú celkom milú medičku.

Ale nastal problém, priblížila sa deviata hodina a drobec s medičkou a medikom (jej kamarát, robil jej tam garde) sa rozhodli, IDE SA. Vraj sa treba učiť. Mne boli 2 pollitre tmavého tiež tak akurát, nuž zostal Tomík v menšine. Troška prskal, potom som dostal prskavú náladu aj ja a bolo. Ale ako vždy, u nás doma v Amerike, tak bolo všetko OK (alebo KO? ja vám neviem).

A tak som kreslil štruktúrne elementy, keď tu zrazu zacvrnčal mobil. Bol to Maďar, vraj čo robíme, a či nechceme do mesta na chvíľu. Zamietli sme, ale ako to moje slniečko podalo?

Vraj by šiel, ale že MIROSLAF nechce o tom ani počuť. On bez MIROSLAVA, ale nechce nikam, lebo MIROSLAF by koukal jako bubák. A nakoniec? Že teda nič, HOLT MIROSLAF! Budem mať u Maďara dobrú povesť.

Prečo som si ja nevzala Pištu Hufnágela?