Mirec

Ortuť v teplomeri sa zase po dlhej dobe prebudila. Sem v tomto zaprášenom mravenisku sa začína šplhať do výšok, kam sa v Tatrách dostane len v tropických letných dňoch. Tu tomu vravia pekná jar.

Ľudí je zase ako hadov, všade, a vyliezajú rozvnako ako hady vyhriať sa na slnko. Niet prázdnych lavičiek, pomaly už niet prázdnych trávnikov. Všetci sú sústredení celým bytím na jediné: "Slnko, ach aké príjemné... konečne slnko!"

Je pracovný deň. Aj školou (ne)povinní majú dnes práce nad hlavu. V škole je plno ako v tom parku. Nuž, čo, prebil som sa cez davy, prekecal som sa cez známych (si robia srandu, že sú dnes všetci v škole?) a mierim k automatu. Veď je len deväť ráno.

Nahádžem korunky do mašiny, celkom ako do prasiatka, a má to aj rovnaký účinok. Šetrí sa, nie je asi ani na kelímky, tak sa mi neušiel. Len tak stoicky pozerám ako moje korunky pretiekli automatom a ja môžem ísť kade ľahšie.

V menze, samozrejme plnej ako Nowy Targ vo štvrtok, sa ušla posledná porcia jedla čo som si vyhliadol pani predo mnou. Nuž zostal som s úhořem (UNIVERZÁLNÍ HNĚDÁ OMÁČKA ŘEDĚNÁ). Všade sú ľudia, kým jem mám pocit, že už ich mám aj na tanieri.

Plné metro, plné parky, plná škola, plná menza, plné ulice. Kam sa dnes pohnem všade ste! Odkiaľ sa do Paroma beriete?!

Pekná jar, na prvý pohľad. A na druhý, katastrofická vízia preľudnenia.. Dnes ma z tých davov porazí, dnes mám súkromný preľudnený KONIEC SVETA.