Mirec

Kráčam a kráčam. Vo vzduchu je cítiť nezvyčajný pokoj. Ani tie autá dnes až tak nehučia. Po uliciach sa rozlieva ticho. Nadýchnem sa, odrazu ani ten večný smog až tak nevadí. Vzduch je príjemnejší, akoby vlhkejší. Po meste sa rozlieva slabé prítmie, oblaky zase majú slnko vo svojej moci.

Každým krokom sa to do mňa dostáva hlbšie, dažďové ticho mi zalieza pod nechty. Keď kráčam cez park kde sa jar prebúdza a konečne sa začína činiť, cítim vôňu mladučkej trávy, listov a dažďa. Ja viem, všade sú povodne, ale toto dažďové ticho (ticho pred búrkou) mám rád. Je podmanivé, príjemné, dokáže osviežiť a vietor pritom nepohne ani lístkom.

Vtedy si vždy spomeniem na tatranské dažďové ticho. Vrcholky štítov sa zahalia do oblačnej periny, v lesoch a údoliach sa zotmie a stromy stíchnu. Nikde ani vánok, príroda napäto čaká, kedy príde dážď. Nespievajú vtáky, neozýva sa absolútne žiaden zvuk až na nejaký potôčik kdesi ďaleko. Jeho žblnk, žblnk, žblnk ešte umocní ticho, v horách sa schyľuje k dažďu. Vtedy aj večne nevšímaví turisti zastanú a obzerajú čo sa deje.

Po pár minútach sa trocha ochladí a prvé poryvy vetra pohltia toto magické ticho. S prvými kvapkami veľkými ako hrachy sa život zase rozprúdi. V bralách za chíľu skuvíňa vietor, vytrháva ľuďom z rúk dáždniky, po chodníčkoch, v ihličí, všade tancujú škriatkovia dažďa.

Mám rád dažďové ticho, je návykové.