Mirec

"Ha, že tajný agent?!!" Smeje sa moje DRUHÉ schyzofrenické ja. "Veď ty si nevšimneš známeho, čo na teba volá, máva a stoí meter od teba, kde by si si ty všimol agenta." Pridáva sa TRETIE ja. Drzo, akoby nebolo až tretie v poradí, akoby ono šéfovalo celému cirkusu v mojej hlave. A čo na to to ŠTVRTÉ? "Tak a je to tu, ja som vám to vravel, idú po nás..." Vraví zachmúrene, tónom ako z pravej bondovky. Dávno vie, že po ňom idú, mierna paranoja.

Ale vráťme sa ku mne, k PRVÉMU ja. K šéfovi cirkusu. Ráno mi tieklo z nosa, asi som zase bol oblečený menej ako trebalo. Von to ani dnes nevyzerá na tropický deň. Dal som si rande.. so žehličkou, všetko čertvo vyprané, pokrčené. Celý svet je mokrý, chladný, prechladený, pokrčený.

A potom? Vykročím do školy, vleziem do metra a... a potom to začalo byť divné. Stojím na nástupišti a čo nevidím, akýsi chalanisko si tam stojí v slnečých okuliaroch. Von je pod mrakom, v metre ešte tmavšie, ale asi ich nutne potreboval. Vlastne, keď mu odpustíme tie okuliare, nebolo to také zlé. Konečne sa objavil jeden klad dnešného rána. Oblečený nebol zle, postavička tiež nie na zahodenie.. vlastne, nešlo od neho odtrhnúť pohľad. (Tak, za toto ma polovička zjazdí, nebonznite ma.)

Ale čo, aspoň bolo na čo pozerať. Ranné metro je najnudnejšia vec na svete. Ale ako tak prestupujem, Bond mi už aj vyfučal z hlavy. Lenže.. je 2 kroky predo mnou. Prestupuje tiež. Keby ste videli ako sa niesol, fakt na zahryznutie. A záver? Žiaden, iba že nastúpil do rovnakého vlaku ako ja. Dokonca vystúpil na tej istej stanici ako ja.. no povedzte, nebolo by to vášmu paranoidnému ja podozrivé?

Bolo na čo pozrieť, cesta metrom sa dala prežiť, a James Bond? Do schodov sa mu nechcelo, tak som si ho naposledy obzrel, prešiel okolo a šiel svojou cestou. Nie som predsa paranoik.. :o)